Pozhasínam svetlá v kuchyni, skontrolujem, či je všetko pripravené na zajtrajší deň. Kuchňa pripravená na ranný boj.(Rebeka: Mamííí, kakaukóó; muž: Pusti ma, idem odšťavovať pomaranče; chalani: mliečkoooooooooooooooo!, a aj moja káva by sa mohla dostať do poradia....) Kuchyňa - môže byť... ; Dvere - zamknuté na dva zámky - mykám s kľučkou. Smer do detskej izby voľný, prebehnem bez zakopnutia - overím to pohľadom. Konečne si líham. Je niečo po dvanástej. Ticho. Šero. Biele svetlo na parketách od mesiaca. Ticho, aké cez deň nezažijem. Knihy na poličkách začínajú ožívať, vnímam rozhovory tlmené väzbou. Obrazy prebudia namaľované deje. Steny vyžarujú teplo dňa. Dvíha sa im hruď, dýchajú. Stihnem to všetko ešte zachytiť, ale už padáááám... Zrazu ma niekto zdrapne za krk. Sadne mi na prsia a dusí ma. Rukou mi zakryje ústa. Zomrieš!! Z-o-m-r-i-e-š! - pomaly, zrozumiteľne, so širokým úsmevom hláskuje. Pozerá mi do očí z nechutnej blízkosti. Dýcha mi na tvár.