Babystitka, čo saprišla vykecávať:
V našej rodinesa cítila tak familiárne, že až. Prišla, spravila si kafe, sadla si s nímk stolu a spustila čo bolo dnes v robote, škole, kde bolperfektný výpredaj, alebo začala rýpať do môjho muža. (Ktorý nebol doma!)
Dieťa – vtedy lenjedno - zatiaľ skákalo po postieľke, preliezalo od boh-vie-kiaľ boh- vie-kam a čoja viem čo ešte. Babysittka s prehodenou nohoucez nohu vychutnávala popoludnie. Aj ja by som, keby mi za pitie kávya trkotanie platili 200,- sk na hodinu!!
Babysitka, čo sazabehla, ale nakoniec ju vlastná aktivita prevalcovala a dohorela akozápalka nad sviečkou:
Poprištandardných úvodných kecoch – „...okrem toho, že som od malička vyrastala prisvojich 120tich súrodencoch, o každého som sa vzorne starala a teda zvládamaj mimoriadne záťažové situácie, mám aj vodičák skupiny A,B,C,D,E,F,G, Z1. a smalým povzbudením vzlietnem aj s lietadlom... „– si hneď všimla, že dieťa plače, lebomu vypadol dudel. Všimla si aj to, kam padol, bleskovo ho zdvihla a maléhoutíšila.
Dostala nás!! „Chcemelen ju a nikoho iného!! „ – pišťali naše duše v tej chvíli. Vyratúvala som si: „Skúsenosti má, hrošiu kožu vidím tiež (po opalovanív solárku sa jej spravili nejaké pluzgiere či čo.) a reflexy jej môžezávidieť futbalový brankár. Šup s ňou do jamy levovej, teda k nám.
„My teda mámešťastie!!!“- vyjavene som krútievala hlavou od toho dňa čo začala chodiť.
Prišla nadeviatu, dali sme si všetci raňajky, pomohla nakŕmiť chalanov, po raňajkáchvyskočila odpratať riady zo stola, bleskovo zvládla chaos v kuchyni a potommakala na všetkom podľa potreby. Vedela rýchlo prezliecť decká a zvládalanapriek svojej mušej váhe tlačiťdvojičkovský kočík.
Svoju robotu nebralaako moderné slúžkovanie, ale ako hocijaký iný job.
Lenže po 3mesiacoch takéhoto výkonu jej začal dochádzať dych. Zistila, že job,z ktorého k nám prišla, nebol vlastne až tak na nič a že staraťsa o deti je tažšie ako vykladať vagóny.
Ospravedlňuje juto, že ani ja, matka vlastných detí, som si nepredstavovala, že to bude až takámonotónna drina. Čo potom chudera nevyškolená babysittka. Evidentne ani jedenz jej 120tich súrodencov nebol z dvojičiek.
Po 4 mesiacoch savliekla po byte, moc toho nenahovorila a pedagogika detí za stenšila nadozor, aby nezjedli čo nemajú, poprípade si neodrazili hlavu.
Po 4 mesiachoch a2 týždňoch bolo len otázkou hodín, kedy povie, že už má iný job. Trochanešikovne nás na to začala pripravovať oznamami ako že: „...Zapísala som sa dokaderníckeho kurzu. Samozrejme bude len cez soboty - nedele!!! To by somnespravila, že vás nechám na holičkách!!!
Ááále spravila...
Potenciálnababysitka, ktorá prišla na skúšobný deň že ako si sadneme. Sme si nesadli:
Asi aby pôsobiladôveryhodne prišla oblečená nazvem to že konzervatívne. Na môj vkus archaicky.Na hlave čierny čepiec, tmavé šaty a babkovské čižmy. Najprv som simyslela, že drží smútok...
Strašne sasnažila. Videla, že sa mi chalani motajú pod nohami, tak ich odťahovala z kuchyne.Zabávala ich pesničkami, riekankami, hádzala im loptu, stavala kocky.S Rebekou stihla namalovať 4 veľkorozmerné obrazy – pre rodičov, ako topotom spolu analyzovali – a polepiť po stole véééééľa nálepiek.
Medzitým miporozprávala svoj smutný príbeh. Rok po tom, čo jej po 30tich rokoch na pošteza okienkom dali vyznamenie za vzornú pracovníčku, ju vyhodili.
Bolo mi jej ľúto,ale už som spozornievala.
Zabavenie 14 mesačnéhobatoľata pri výmene plienok znamenalo v jej podaní hodiť mu na tvárobrovskú loptu. Doslovne. „Šak postreh mladý, ne?!“
Druhému trochabuchla hlavičku o zem. „Koberec je mäkkučký, ako perinka..“
A keď potomtelefonovala s mojím mužom, aby si vyjasnili podmienky, otočila sa k náma hystericky na nás ziapala: „Buďte ticho, vôbec nič nepočujem!!!!!!!“. 4 hodiny v našej spoločnosti.
Priznám sa,trocha ma zaskočila.
Opitá babysitka:
Počas tých 2mesiacov, ktoré som s ňou strávila, som si párkrát všimla, že je nejakduchom neprítomná, ale však každý sme nejaký.
V jeden deň bol všakjej duch neprítomný ešte viac. Neprirodzene dlho si vyrovnávala puky navyzlečených nohaviciach, s Rebekou sa hrala len v polohe sedmo – nohydoširoka na detskej stoličke.. (Aspoň toľko mala chochmesa, že sa nechcelapotácať uprostred izby, alebo sa rovno niekde zrúbať). Nezvládala bežné úkony.Ále, pozor, inak to dokázala dokonale kamuflovať. Veľmi nerozprávala, takže somnezachytila, že neartikuluje. Nikam sa neponáhľala, takže nebolo vidieť, že sanedokáže rozhýbať.
Ubezpečovala ma,že ona má prax 25 rokov v škôlke, takže môžem „..kľudne, ale naozaj Zuzana- v po-ho-de!!“ odísť z domua nechať jej chalanov na pleciach.
Cestou na ihriskostratila jednu čiapku, druhé dieťa nemalo pre istotu žiadnu. Obaja chaloši savysmiato kŕmili čokoládovými keksami. A keď som už aj ja dobehla za nimi naihrisko a zohla som sa k nej, pomôcť s pršiplášťom na kočík, zacítilasom – konečne! – alkohol. Najprv som tomu neverila: „To predsa nemôže byťmožné, aby mi chodila strážiť deti nejaká ožranka!!“
Lenže druhénadýchnutie ma presvädčilo. „Ona je fakt opitá!!!“
A čo na toJutka? „Áno, dnes DO OBEDA sme oslavovali...“ zamyslela sa. Pokojne. V očiach sa jej ešte zablyslo: „A podlateba sa dá bez chlastu zvládnuť 25 rokov v škôlke????!!!!“
Tá, ktorá sa zababysittku len vydávala:
V skutočnosti prišla omrknúť muža v jehoreálnom prostredí. Ale to už je iná story...
(Odpadne mi prst,keď nedopíšm: tieto sú však tak priehľadné a vydávajú toľko signálov, že imdovolím prekročiť prah nášho domu len na „začiatočné oťukávanie sa pri káve“.)
V podstate, po 2rokoch strávených v spoločnosti babysitiek som sa stala odborníčkou bezcertifikátu. Ak máte otázky, píšte!:-)))
