Pozerám naňho a rozmýšľam:Prezradím – neprezradím recept? Ak ho prezradím, tak budem musieť priznať, žesom v tom totálne nevinne. Ani som nevedela, ako sa tak podarili. Keďneprezradím, vystavujem sa riziku, že nabudúce bude očakávať takú istú kvalitu.Ale tú fakt nemôžem zaručiť!! A keď som si predstavila ten stres, čo bysom mala pri hrncoch: „Zemiačiky moje milené, len sa mi podarte tak akominule!..“ a to neustále ochutnávanie, či sa už aspoň z diaľky blížiak tej chuti... tak to nie. Toto som nebola ochotná na seba ušiť. Radšej pôjdems pravdou von.
„A vieš akosom ich varila?“ - pýtam sa trocha zaliečavo. A potom spustím svojudramatizáciu receptu: „Zemiaky „a la matka s troma deťmi“
To uložíš deti naobedný spánok.
Dáš variťzemiaky. Odhadom do nich nasypeš soľ, trocha premiešaš, rýchlo odbehneš zapnúťpočítač. Zabudneš na zemiaky, spomenieš si až keď počuješ syčanie.
Rýchlo bežíš odrozpísaneho e-mailu pozrieť, čo sa deje.
Vodu máš odparenú,zemiaky ti už syčia, práve sa musia začínaťpripaľovať.
Teraz musíš byťfakt rýchly.
Nájdeš prvý ako-takčistý pohár. Odhadom doleješ vodu.
Zaleješ zemiaky, nechášich ešte povariť sa.
Bežíšk počítaču a zase na ne zabudneš.
Opäť vpijú všetkuvodu.
Skypuješ pokiaľ sa nezobudí Matejko.
Rýchlo ešte nakrájašcibuľku, naleješ olej na panvicu a cibuľu tam šlahneš. Nečakaj na to, kýmsa olej rozpáli.
Bežíš k Maťkovi.
Nájdeš dudel, vyberiešho z postieľky, utieraš slzy.
S malýmv rukách miesaš cibuľku. Aj tú necháš trocha sa pripáliť.
Dieťa položíš nazem. Maťko nech sa ťa pevne chytí za nohavice a plače, že chce ísť späť naruky.
Nedáš sa. Presýpašzemiaky na panvicu.
Pre istotu ju prelozíšna horák ďalej od vás.
Vezmeš Maťúšika naruky a spolu miešate do chvíle, kedy sa zobudí Adamko.
Vypneš plyn.
Zemiaky súhotové.
Dobrú chuť!
(„A so zemiakmia spol. v bruchu rýchlo frčíš po Rebeku do škôlky, chce sa mi dodať,ale to už asi k receptu nepatrí.)