Otvorila. Ok.
Začala somrozmýšľať. Ako je to možné, že na každej každučkej adrese čo som kedy bývala právemňa vždy vymáknu roznášači reklamných letákov? Blava: Kramáre, Dúbravka, Petržalka,Machnáč ... – vždy zvonia mne!
Budapešť, dveadresy, opäť zvonia mne.
Zabila by somich.
Vysvetlila som sito – v prospech ich života – že áno, posledné roky som doma s deťmi,teda som v byte v čase, keď chodia roznášať. No dobre. (Lenv tej Bratislave som ešte žiadne deti nemala..., asi paranormálny jav.)
Ale na zvonček doleaj tak prilepím - NEZVONIŤ!!!!A dokreslím samopal.
O dve hodinyneskôr. Deti spia, sedím pri počítači, čítam slovenskú tlač. Zase zvoní zvonček.
Vyštartovala somzo stoličky zrýchlením 8sec/100km (priemerná Octávia), zdrapla som telefóna vyštekla: „Tessék?????!!!!!!“
Odporným hlasom.Nech si zapamätá, kruci. Nám už zvoniť nebudeš!
Ozval sa mužskýhlas. Že priniesol darček pre Kaprinay család (rodinu), kam by ho mohol odovzdať?
„Druhé poschodie...“:- hovorím. Otváram tlačítkom bránu a čakám pri dverách na ten dar. Ehm.Trocha mi pritrapnieva. Tak ja takto štekám na roznášačov vianočných darčekov,špeciálne nesených pre našu rodinu, nič anonymné, špeciálne pre NÁS!!!??
Ćakám, niktonechodí. Otvorím dvere, počúvam, či niekto ide po schodoch. Veď som povedala,druhé poschodie. Čo nevie počítat?
Nič. Niekto šuchotalpo schodoch, ale ani na moje „Jó napot, Kaprinay család, második emelet..“ (Dobrýdeň, Kaprinayovci, druhé poschodie“) - žiadna odozva.
Ok, asi som zlerozumela. Zatvorila som dvere. Idem variť, deti sa za chvíľu aj tak zobudia.Nech majú čo jesť.
Parkrát sa ešte otočímcez plece, či náhodou nevidno cez dvere siluetu postavy.
Nič. Zase sa otočim,zdalo sa mi, že niečo počujem, čo ak... – nič.
Už na to kašlem.Drhnem hrniec od dusenej pečienky na cibuli.
Prsty mam zaborenév špongii s jarovou penou, voda tečie, pár kvapiek ošpliecha linku. Vyhýbamsa vínovým pohárom z večera, ktoré som ešte neuložila do umývačky. „No, užby si mohla trocha zušľachtiť kuchyňu..“ prehováram sa.
Zazvoní zvonček.Krátko.
Ešte že sú takí ohľaduplní!– možno to deti nezobudí!
Pozriem na kľúčev zámku. Už je neskoro zamkýnať mreže pred dverami. Ak ma bude chcieťnejaký debil alias darčekár olúpiť, vtrhne bez problémov dnu. Jedna nezamknutá mrežaa otvorené dvere nie su fakt ochrana. Na budúce – ak nejaké bude - užmusím zamknúť aj cez deň. Človek nikdy nevie...
Otvorím.
Stojí tamsivovlasí deduško, v šedej vetrovke a v rukách žmolí papierovútaštičku s vianočným motívom. A s darčekom.
Nesmeloa s ospravedlnenim v hlase hovorí, že zle počul ktoré poschodie,preto mu to tak dlho trvalo, kým nás našiel. Hamblivo sa usmieva a cez mrežesa mi pokúša prestrčiť taštičku.
„A peknésviatky vám prajem a všetko dobré v novom roku!“ Zahanbene ako malýchlapec zapraje.
Bóóóže to je tráapne!!! Bleskovo otváram, utieram si ruky do utierkya narýchlo listujem v hlave, čo treba spraviť, ak sa z otravnejroznášačky letákov stane šťastie prajúci deduško s darčekom v rukách.Aha, tiež popriať, do kelu! Ako naschvál si neviem spomenúť ako sa to správnepo maďarsky povie. Namiesto Vianoc prajem všetko dobré v novom roku(Boldog új évet), konečne mi zapne ako sa povedia Vianoce a dodávam: „Aj Vianoce!!“to uz kričím, aby som prehlušila ten trápny pocit v sebe. Už by som mu zaželalavšetko. Jemu, aj celej rodine, jeho kamarátom - teda tým, čo ešte žijú..
Starý pán odchádza,ja zatváram.
Trieskam si hlavuo stenu: „Na dvere si pribijem tabuľu: „Vždy s úsmevom!“!!!!!!!
Do kelu, ako mám vedieť,kto zvoní?