reklama

Kto v sobotu neupratoval, ako by ani nebol.

Ešte nikdy som nebola v Indii, ale už viem presne, čo pre Indov znamená ich posvätná krava. Niečo také, ako pre generáciu našich mám poriadok. Vypulírovaný byt, čisté okná VŽDY, nie len na sviatky, párkrát za rok odtiahnutý šporák, vedro, handra a metla v absolútnej pohotovosti. Poriadok sa uctieva tak, ako krava v Indii.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (29)

S kravou ležiacou na ceste nikto nepohne. Všetci ju rešpektujú. A nedaj bože by niekto v rodine chcel pohnúť s božím prikázaním o načančanom byte!
Po prvé: „Čo by povedali susedia??“
Po druhé: „Tvoj život získa úplne inú kvalitu, keď budeš denne dbať na absolútnu čistotu a armádny poriadok! Teba to fakt neteší keď máš tak pekne čisto v izbe?“
Po tretie: „Čo tu so mnou diskutuješ, nikam nepôjdeš, kým nebude všetko poupratované!“
Ani nebudem počítať, koľko sobôt sme trávili nezmyselným utieraním prachu v každej pukline v byte, natriasaním a vetraním perín, vymetaním pavučín, umývaním topánok, vyhadzovaním všetkého, čo sa za týždeň nazbieralo na našich stolíkoch a čo bolo podľa našich rodičov takmer nezlučiteľné so životom.
Po pár hodinách vysávania, drhnutia a oblievania wc kyselinami všelijakého druhu sme sa priblížili k sterilite na operačke a k poriadku ako v múzeu. Stačilo len natiahnuť šnúru s cedulou: nevstupovať, nedotýkať sa vystavených exponátov.
Ale aby som bola nestranná. Nebola to špecialita len našej rodiny.
V sobotu do obeda v paneláku plieskali dvere susedov, ktorí so zapálenou spartkou v ústach niesli na pleci zrolovaný behúň, hľadali voľný prašiak a keď už ten bol obsadený, prehodili si behúnika cez zábradlie a búšili doňho, až z prakera triesky lietali.
Z okien, z ktorých ako cesto na buchty kysli prepotené periny, sa ozýval rev vysávačov, susedky prášili dečky zo stolov a vytriasali popolníky a ku koncu upratovacej zmeny sa mužíčkovia zašili v garážach aby oprášili tátošov a ženušky dovárali hovädziu polievku s domácimi slížikmi. Do tejto selanky vyhrávali a štebotali moderátory zo Zákruty. (Alebo tá bola v nedeľu?)
Človek vyšiel von, sobota doobeda a mesto mŕve. Ulice bez áut, nikde nikoho. Upatoval náš panelák, upratovala naša ulica, naše sídlisko a celá Bratislava. Všetky okolité dedinky a mestá. Celé Slovensko. Z vtáčej perspektívy bolo vidieť tých pár miliónov Slovákov a švárnych Sloveniek, ako v spartakiádnom rytme kmitajú po bytíkoch, domčekoch a socialistických haciendách.

Neznášala som tú fanatickú posadnutosť poriadkom, keď sme museli upratať aj veci v skriniach a skrinkách, lebo „príde na návštevu teta Dana“. Párkrát sa nás decká dalo takto vydierať, ale raz mi to došlo: „A čo teta Dana nám bude kontrolovať skrinky???“ predstavila som si, ako sa naša návšteva vrhne po prekročení prahu bytu na naše skrine s oblečením a bude zhrozene vykrikovať „Ako môžeš uložiť zelené tričko na ružové, nevidíš, že tie farby spolu neladia?“, alebo „A to ti fakt dá, poskladať tento nádherný mohérový roláčik od babky a prisunúť k nemu tričko s nažehlovačkou Madonny, veď to sa tematicky bije!!“... a pod.
Lenže moc sme si s bratom nepomohli. Upratovať sa išlo a basta!
V pubertálnom veku to bolo jedno z „najhrubších zŕn“, ktorým sa zasahovalo do mojej osobnej slobody. Pomerovať nemerateľné! Môj kreatívne strávený voľný čas podmieňovať takou prízemnosťou akou je upratovanie!!!! Takou somarinou, blbosťou, nezmyslom!!! Vrieskala som v sebe a bác so zle vyžmýchanou handrou po vázičkách, ťažítkach, svietničkoch... všetkom miniatúrnom, čo mi bolo ľúto vyhodiť, veď som to dostala „od báb k narodkám; pre šťastie; pri zlomenom srdci ako bolestné...“
A vždy ma odrovnalo to pokrytectvo, keď teda už tá teta Dana prišla a už medzi dverami híkala: "Ako tu vy máte upratanééé!!!" a z našej rodiny sa ozvalo: „Ále prosím ťa, keby že vidíš ten bodrel v kútoch.." Čumela som ako puk, upotená po 5 hodinovom vláčení vedierka s namočenou handričkou a jediné, na čo som sa zmohla bolo povedať si:
„Tak ja keď budem mať raz deti, TOTO im nespravím!!!“

O pár rokov som sa osamostatnila. Vééľmi som si vydýchla, existenčné začiatky nič moc, ale upratovala som len vtedy, keď som to JA CHCELA!! Okamžite som porušila tento prírodný zákon. Soboty boli odvtedy na cestovanie, na vyvaľovanie sa v posteli dokedy-sa-mi-len-chcelo, na pozeranie všetkých nudných programov, na listovanie časákmi, na presúšanie sa po byte v pyžame až do večernej žúrky. Proste: tučná pohoda.
A hlavne, rámovala som fosforeskujúcou ružovou fixkou v denníku, pri 15tej rannej káve a s neumytými karpavými očami: „Pozor, ZAPAMATAŤ si čo svojim deťom nemôžem spraviť!!“

O ďalších pár rokov sa narodilo prvé mrňa v našej rodine. Mne.
Bordel v byte som si za tie roky vychutnala, ale s dieťaťom ma začali prekvapovať také tie maličkosti.
Ranná kašička sa kto vie ako dostala ku vchodovým dverám, do mojej tašky, poprípade aj do dokladov.
Alebo mobil som po dlhšom hľadaní a zvonení našla v kufríku s kockami. Alebo ten chudáčisko jedného dňa zvoniť prestal. Nezvládol to ocucávanie a stláčanie a padanie na zem.

Ale stále to bolo len jedno dieťa a ja som si spomenula na poriadkový teror v mojom detstve a bola som hrdá na to, ako to v pohode zvládam. Trocha rozmrvených keksíkov a pár cestovín zašlapaných na najspodnejšie dno koberca predsa k harmonickej rodine patrí! A opakovala som si mantru od detského psychológa: "Bordel v bytě, šťastné dítě!"

Potom sa mi narodili ďalšie dve deti. Súčastne. Zrazu bolo v byte o dvoch špinďúrikov viac. Pomer troch na jednu.
Traja mrviči chlebíkov, vylievači polievočiek, kŕmiči múch, mravcov a nedaj bože aj hlodavcov!! Moje dve ruky kontra 30 šikovných prstíkov, kde každý dokáže samostatne pracovať na svojom projekte. Jedným sa dá šikovne odstreliť chlebíček, druhým sa dá obliať celá stena džúsikom, tretím sa dá pomaľovať stolička jogurtíkom, štvrtým sa dá s maslovým nožíkom vyďobkať dieru do stola...
Stačili 4 roky a naučila som sa predvídať kde skončia nakrájané kúsky jablka, kedy sa tá šťava z taniera už konečne vyleje a ktorá stena bude označkovaná mastnou detskou dlaničkou. Ako deti rastú, zväčšuje sa aj výška, v ktorej dokážu nakresliť práve sa naučený tulipán.
"Aha, mami, aký tulipán som nakreslila. A obláčiky!!!" - radostne mi ukazuje tá najstaršia. Uznávam, už teraz má vycibrený minimalistický vkus. Na slabo béžovej stene sa predsa najlepšie vynímajú čierne kresby. A ešte viac, keď nebudú niekde zastrčené v rohu izby, ale pekne v centre, na kuchynskom oblúku!!

Troška mi začína liezť na nervy také to praktické odkopávanie väčších kúskov jedla, odpadnutých z detských stoličiek. "Hlbšie pod stôl s vami, kôrečky, počkáte pekne do večera keď už deti budú spať."
Neuroticky mi myká kútikom oka už keď servírujem na stôl. Zarývam nechty do stoličky, keď po 15ty krát padá so zvučným cinkotom vidlička na zem. Samozrejme, v plnej zbroji!
Ryžu som sa naučila trocha rozvárať, nech sa deťom dostane do žalúdka pár hltov. So sortami, ktoré sa nie a nie zlepiť u nás nepochodili. Na nás Strýko Bens biznis nepostaví.

Prestala som sa hrať na hrdinku a schuti si zanadávam, keď ráno bosými nohami rozšliapnem cereálnu guličku, velebím dizajnérov odparovačov vody, keď z toho nášho vytriasam hrozienka a s ironickým šklebom si prestavujem, ako sa naša prvorodená s prštekom hrala v roztopenej čokoláde v aute cestou do Chorvátska.
Dnes už žiadne čokoládové somariny v aute nie sú. A basta!!

Večer pred tým, ako sa úplne hotová hodím na kanapu, aby som tupo zírala na telku, ma ešte čaká hodinová šichta odkladania hračiek, kindervajíčkových skladačiek, dávkovačov z liekov, ktoré skončili v lekárskom kufríku, potom treba odparkovať všetky odrážacie autíčka, motorky, nákupné košíky a bábikovské bugynky.
Na bábiky už nie je miesto a tak ich spolu s plyšovými potvorami len tak hádžem na seba - vyzerá to doť morbídne, ako mŕtve telá - hovorím si, keď na ne pozerám z diaľky. A vy knižky o autíčkach, neopováže sa zmiešať so zvieratkovými a s detskými slovníkmi. – didakticky triedim porozvlákané knižky...

Kolenačkujem medzi porozsýpanými ceruzkami a legom a začínam trocha inak vidieť tie pracovné soboty pred desaťročím.
Kedy sa tie moje deti naučia robiť si po sebe poriadok? A naučia sa to vôbec????
A odkiaľ nám sem opadala omietka? S vykrúteným krkom obzerám stenu. Aháá, tam to je. Moment - dobre vidím? Tuším mi začala opadávať farba a písmenká na tom nápise. „...raz deti, TOTO im nespravím!!!“

Zuzana Kaprinay

Zuzana Kaprinay

Bloger 
  • Počet článkov:  5
  •  | 
  • Páči sa:  0x

maximalistka. od narodenia. s tým už nič nenarobím. ale vie to poriadne zamotať. všetko. všetkých.:-) Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
Iveta Rall

Iveta Rall

87 článkov
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

752 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu